September priniesol so sebou pestrofarebnosť jesene, začiatok školského roka a opäť začali "fungovať" aj rôzne záujmové útvary. Medzi nimi i ZOO kútik pri Centre voľného času Spekrum v Prievidzi.
V jeho priestoroch sa stretávajú malí akvaristi, teraristi, chovatelia a tí viac ako štrnásťroční v klube Akvater. Nielenže sa stretávajú, ale sa aj oboznamujú so zákonitosťami bytia v prírode, získavajú poznatky o jednotlivých živočíšnych druhoch, ako sa o ne starať, keď ich chovajú v zajatí. V zookútiku žije v súčasnosti desať druhov hlodavcov, šesť druhov hadov, päť druhov jašterov a pätnásť druhov akváriových rybyčiek. Starostlivosťou o ne vlastne deti strácajú zábrany, naučia sa ako ich vziať do ruky, aké menu im nachystať, no dozvedia sa i také informácie, ktoré v učebnici prírodopisu nenájdu. To, čo im počas prvej návštevy v týchto priestoroch prekáža, im časom, po dlhšej neprítomnosti začne chýbať. Aj teraz po prázdninách, prišla za vedúcim zookútika Milanom Andrisom malá slečna, nevedela sa dočkať kým sa dostane do staronových priestorov chovateľského krúžku, medzi zajačiky, potkany, či myšky a priznala sa, že jej chýbala typická aróma týchto zvierat. Spomenuli sme staronové priestory. Veľký zanietenec, milovník zvierat, Milan Andris na ich adresu dodáva: "Miestnosť, kde sa dnes stretávajú mladí chovatelia sme mali aj pred prázdninami. Bola však maličká, sotva pre piatich. A tak sme sa dali cez leto do reorganizácie. Dnes môžu deti v pohode pracovať a vzdelávať sa, majú k tomu vytvorené optimálnejšie podmienky." Je interesantné počúvať rozprávanie tohto muža. V jeho spomienkach ožívajú výroky a správanie sa detí. Napríklad, keď sa prizerali na reprodukčný proces, s hrôzou sledovali kŕmenie hadov, či sa učili rozpoznávať pohlavie zvierat. "Deti spočiatku nevedeli pochopiť, na čo chováme myšky, keď ich potom dáme zožrať hadom. Vysvetlil som im to, a pochopili. Napriek tomu, že sa ešte takými pojmami ako je ekonomika príliš nezaťažujú. Keď som im však povedal, že za jednu myšku, ako nevyhnutnú potravu pre určitý živočíšny druh, by sme v obchode zaplatili osemnásť korún, a my si ju v krúžku dokážeme dochovať za päť, boli v obraze a už neprotestovali," vysvetľuje M. Andris.
V zookrúžku je rušno každé popoludnie. Ak aj nepracuje žiadny zo spomínaných záujmových krúžkov, podchvíľou ktosi klope na dvere. Príde sa pozrieť, poradiť pred kúpou zvieratka pre svoje ratolesti, alebo sa zastaví aj s chorým zvieracím miláčikom rodiny. Je totiž všeobecne známe, že Milan Andris ochotne poskytne rady o chove rôznych druhov živočíchov, o ich liečení prírodnými metódami. A v tom je asi tajomnstvo úspechu, tajomstvo toho, že tieto priestory nikdy nie sú prázdne, nie sú bez života. Viera KLSOVITÁ
Text k snímkam:
1. Takýto pohľad sa obyvateľom Šulekovej ulici v Prievidzi naskytne nezriedka. S chorým zvieratkom prídu deti, rodičia. Tentoraz to bol priateľ Milana Andrisa. Našiel vodnú korytnačku, v tom dobrom prípade asi vypadla z balkóna. Čo s ňou, veď mala prasknutý pancier... Poradiť nebolo problémom ani v ďalšom prípade, keď hlávku korytnačieho mláďatka deformoval výrastok.
2. Vziať do ruky potkana, pohladkať ho... To spočiatku robí problém deťom i dospelým. Ako vidno, dá sa preklenúť i takáto bariéra. Snímky: autorka
